20.6.06 - Kyjev o 13:50 sme sa rozlúčili s Kájom a utekal som na vlak do Symferopolu, zdržala ma veľká rada v obchodíku kde som kupoval minerálku. Nastúpil som na vlak tip vozňa plackartny.V jednej časti kde u nás spia 4 ľudia ako v lehátkovom vozni tu spí 6 ľudí. Je to vyriešené tak že dvere ako do kupé tam niesu ale pri okne sú pozdĺž vagóna dve lôžka nad sebou. Spodné sa dá prerobiť na dve lavičky a stolík.Za chvíľu prišla sprievodčíčka skontrolovala mi lístok a opýtala sa či nechcem matrac na spanie za 8 hrivien, ja som odmietol ona sa strašne rozčúlila. Začala vykrikovať v kľude som znovu odmietol. Na to už to nevydržal domorodý spolucestujúci a vysvetlil jej že aj on keď bol študent cestoval bez matrace. Rozzúrená ženština si zasunula naše lístky do svojho herbáru a odišla.Spolu so mnou tam boli 2 starší páni a 1 pani tiež v rokoch.Tá nám vyrozprávala svoj životný príbeh. Žila v Černobile kým sa nestala ta katastrofa.Ona dostala byt v Černigove a jej brat v Kyjeve, dostali aj odškodné ale následky na seba nedali dlho čakať, bola už 2 krát operovaná.Po tom ako každý povedal odkiaľ je, čo robi, kam cestuje a podobne veci. Sme sa najedli, ponúkli ma vynikajúcim pivom Oboloň, veru núkať som sa dlho nenechal.Keď sme išli spať spolucestujúci ma nahovorili nech si tiež zoberiem matrac, ja im že dévuška bude smútna. Oni nech sa nestrachujem a beriem tak ja bral.A veru dobre som spravil lebo by som asi v noci zamrzol, cez okno ktoré bolo zatvorené fúkalo no to je snáď aj malé slovo. Márna bola moja snaha zavrieť okno tak aby som nemal výtr ve vlasech . Snáď to nejako do rána vydržím, no to určite o 2 v noci som sa zobudil a zaspať ani náhodou. Tak som z pod seba vytiahol matrac a dal si ju pred seba. Po použití tohto vetrolamu som zaspal spánkom spravodlivých.